V češtine mu vyšiel Astrachán (Triáda 1997) z roku 1992, ktorý býva označovaný aj ako posledný román juhoslovanskej literatúry. V slovenčine vyšla Severná stena (Kalligram 2006). Román v dvoch hlavných dejových líniách podáva svedectvo o osude jednotlivca-vyhnanca vo víre dejinných udalostí na začiatku a na konci dvadsiateho storočia. Hlavným hrdinom tohto diela je írsky spisovateľ James Joyce (najmä jeho pobyt v Pule a Terste v predvečer prvej svetovej vojny) a autor zachytáva aj osudy ďalších relevantných postáv zo súčasnosti. V preklade Karola Chmela vyšiel Velikićov šiesty román Prípad Brémy (Kalligram 2008). Rozpráva v ňpm o klavíroch a starých pohľadniciach, o mestách ako Praha, Viedeň, Odesa, Belehrad, Milwaukee, o absolútnom sluchu Ivana Bazarovova, o srbskej profesorke Olivere Jermolenkovej, alebo o vodičovi električky Emilovi Kohoutovi, ktorého meno sa nachádza v telefónnych zoznamoch Bratislavy, Grazu, Nového Sadu, Viedne, Prahy a Terstu. A všetko so všetkým nejako súvisí: osudy postáv sú prepojené, dôležité je len rozoznať tenulinkú hranicu medzi skutočnosťou a fantáziou. Napríklad mesto Brémy, ktoré zohráva v románe dôležitú úlohu a ktoré vyvoláva v hlavnom hrdinovi Ivanovi mýtické obrazy a predstavy, je miestom, kde sa realita mieša s imagináciou. Ivanova okrídlená fantázia, pomocou ktorej rekonštruuje príbeh strateného otca, dodáva románu magický rozmer. Dragan Velikić so suverenitou kombinuje zdanlivo nepodstatné detaily s bizarnými anekdotami a múdrymi pozorovaniami zo života troch generácií jednej stredoeurópskej rodiny.

Recenzia

„Balast istej epochy“, ako sa tvrdí na jednej strane románu, aj o tom môže táto kniha byť, balast, ktorý je pre jedného vzácnou relikviou, druhý si ho odkladá medzi rodinné šperky, tretí zahadzuje. Velikić rozohráva svoj príbeh či skôr príbehy na pomerne veľkej ploche, venujúc pritom nezvyčajnú, až básnickú pozornosť detailu, povedala by som, všetkým jednotlivým čriepkom detailu. Spoznávame jeho postavy, Emila Kohota, vodiča električky, „ktorého profesia do istej miery určuje spôsob rozprávania“ (s.15), ale aj ostatných, ktorých životné osudy autor akoby spracúval vždy v istej tieňohre. Hra svetla a tieňov alebo rovno tmy je možno primárnym umeleckým štýlom, ktorým autor charakterizuje svoje postavy a posúva ich v deji.

Podrobne sa venuje osudu Ivana Bazarova, spoznávame jeho osudové stretnutia i vášne, ale čitateľ má neodbytný pocit, akoby sa vždy všetko vracalo po presnej trase električiek v Prahe, Viedni či Budapešti, ktoré ako vodič absolvoval Emil Kohot, a práve taký, nalinkovaný ako dráha električky, vyznieva i život hlavných postáv. Hoci má román hlavné postavy, v istej chvíli, ktorú autor aj predvída, aj čaká, možno aj v tom duchu všetko koncipuje, sa tieto postavy môžu stať pasažiermi niektorej z týchto električiek, a hoci ich poznáme menom a známe sú nám aj detaily z ich života, predsa sa v istej chvíli stávajú anonymnými, jednými z mnohých, možno až cudzími.

Autorovi akoby nešlo o príbeh, ale o jeho dráhu, ako sa zatáča, ako sa obracia na konečnej, ktorá konečnou ani nie je, keďže odtiaľ rovno aj štartuje, aký vie byť nekonečný, čosi ako život, v ktorom jestvuje len niekoľko prestávok na oddych, a aj tie možno neraz ľahkovážne premrháme, alebo ich ani nezaregistrujeme. Velikićov príbeh je silno uzavretý do seba, jeho jednotlivé epizódy tvoria sústredné kruhy, ktoré sa niekedy prelínajú, niekedy celkom stotožňujú, inokedy sú od seba na míle vzdialené, ale aj taká vzdialenosť sa ukazuje iluzórna. Rozhodne si treba s veľkým uznaním všimnúť perfektný preklad Karola Chmela, ktorý dokázal románu vdýchnuť patinu, ktorú má mať, ale aj celkom modernú civilnosť; ich prepojenie tvorí celok, ktorý čitateľa „vezme“ do svojho vozňa a elegantne ho prevezie predmestiami i centrom, ale aj zapadnutými štvrťami príbehu.

Dragan Velikić nie je autor dynamického príbehu, skôr zostavil celú trať epizód a zostavu majstrovských šachových partií na mramorovom stolíku v ktorejkoľvek kaviarni sveta.

Viera Prokešová

Ukážka

„Celé týždne po otvorení závetu, v ktorom mu Olivera odkázala byt, sa Ivan v tom priestore odvažoval pobudnúť len za dňa. Detailne skúmal každý kút, otváral skrine, prehŕňal sa v šuplíkoch, a keď náhodou vzal z poličky nad písacím stolom knihu so zelenými doskami, v ktorej bola celá kapitola o pápežskom paláci v Avignone, našiel list popísaný Oliveriným kaligrafickým rukopisom. Bol to zápis spred dvoch rokov – vtedy Ivan ukončil ich dlhoročný vzťah. V nasledujúcich dňoch Ivan našiel Oliverine zápisy ešte v zopár ďalších knihách, ktoré naslepo vybral z police. Každý zápis bol označený dátumom a časom, a vyjadroval Oliverino momentálne rozpoloženie. Dať dohromady všetky zápisy znamenalo prehľadať každú knihu v byte. Tu, medzi knihami, sa nachádzal denník jeho profesorky, priateľky a milenky, a ten denník, roztrúsený ako odkazy vo fľašiach, rekonštruoval obdobie po ich rozchode, ktoré sa skončilo Oliverinou smrťou. Za tie dva roky sa videli len raz, v Karadjordjovej ulici, v hoteli Bristol. Pred odchodom na nočnú zmenu Ivan zatelefonoval Olivere a dohodli si stretnutie. Už o hodinu sedeli vo foyeri a rozprávali sa, a po polnoci, keď Ivan zamkol vstupné dvere hotela, odišli do jednej z izieb na prvom poschodí. V sparnej augustovej noci sa do izby dostávali cez dokorán otvorené okná zvuky áut a nočných električiek. Masívny nábytok sa prízračne črtal v polotme. Každému matnému obrysu Ivan daroval nejakú podobu. V tej chvíli túžil mať svedkov. Ivan chodil, fajčil, rozprával, gestikuloval. Posmelený tmou a Oliveriným mlčaním odovzdal sa nadšeniu, aké v ňom prebúdzal prázdny priestor hotelovej izby. A po prvý raz spomenul, že roky sú jediný dôvod, že už nie sú spolu, povedal, že iluminácie nemôžu potrvať naveky, že je unavený od prehľadávania minulosti, že jeho život uplynul v akváriu, kde je každý predmet iba odrazom predmetu z vonkajšieho sveta, a takto aj ona, Olivera Jermolenková, je len stopou po žene, ktorá možno jestvuje v nejakom skutočnom svete; hovoril, že chce žiť inakšie, že prespal celý život a že hádam nie je neskoro, ak teraz, v tridsiatich siedmich rokoch, z imitácie seba samého vstúpi do vlastného originálu.“